Květen 2014

Hazardencia - Diel 3.

30. května 2014 v 16:55 | Austin153 |  Hazardencia
Po dlhšej dobe som sa rozhodol, že budem pokračovať v Hazardencii. Bude vychádzať každý piatok o 17.00

Bol to dlhý deň. Konečne doma. Vyučovanie začne odzajtra. Mám plnú tašku kníh, dokelu! Petra ju normálne nevládzala odniesť. Sedím v poslednej lavici pri okne. To mám za to, že sa dlho zdržujem doma.
Práve si robím zošity. Ešte dákych 8 - 9 a bude to. Som presvedčený, že tento rok bude dlhý... dlhý a nudný.
Našťastie tu mám Tima, s tým sa nikdy nenudím. Ale čo Dávid??? Hovoril, že bude chodiť na túto školu. Prečo sa potom neukázal na združení?!? Žeby si to pár dní pred začiatkom rozmyslel? Ťažko. Hovoril o tejto škole aká je super, že inú by si ani nemohol vybrať. Mám mu zavolať?
CŔŔŔŔŔŔŔŔŔŔN Niekto ma predbehol. <Ben! Choď otvoriť! Je to Rebeka!>
Rebeka? Hneď som sa postavil. Rebeka je moja najlepšia kamoška. Bežím otvoriť. Ako vždy, privíta ma so svojím úsmevom.
<Čau Ben, nejdeš von?>
<No rád by som, no mám ešte...>
<Už niečo máš?> pýta sa ma.
<Áno, musím... Vlastne nie. Idem.> odvetím.
Veď písanky si dorobím neskôr. Dám si dole košelu a hľadám v skrini čo si dať. Moja obľúbená bunda sa práve prala, takže si asi musím zobrať kožak. To je vlastne jedno,von nie je práve najchladnejšie. Máme sa stretnúť v parku. Je to taký starší park a nikto tam nechodí lebo je opustený. Celý ho pokrývajú husté stromy, takže ťažko by ste videli oblohu. V srdci je taká plešina, kde sa občas chodíme pozerať na oblaky. Nie je to moc veľký park, má len cez 200 metrov šírku. Dĺžka? Asi tak isto. To miesto leží na konci mesta a my tam máme akoby druhý domov.
Zakričím a vyparím sa skôr, ako by odo mňa niekto niečo chcel. Chodievam tam na bicykli, lebo je to pomerne ďaleko.
Po niekoľkých metroch mi zase v hlave vŕta Dávid. Mohol tam byť, ale len dobre splynul s dabom. Nie som si moc istý, že tam bol. Možno je chorí. Ale to je blbosť. Ešte pred dvoma dňami mu nič nebolo.
TÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚT!
Nevšimol som si auto, ktoré sa na mňa vyrútilo z križovatky. Rýchlo som sa vrátil na chodník. Dnes som strašne zamyslený. Asi je to tým ranným stresom... Ráno. Zase mi zijde na um tá príhoda v tom Koranparku. Túto myšlienku rýchlo odohnám, lebo som už na mieste.

Teď na hajzlu jsem já (parodie)

28. května 2014 v 15:48 | Austin153 |  Iné:D
Smějící se Na youtube som našiel toto video:) Na tom sa nasmejetexD
Teď na hajzlu jsem jáS vyplazeným jazykem


Môžete si to pozrieť a zdielať na:
Ak sa vám to zapáčilo tak ako mne, stiahnuť si to môžete tu:

Potatoes - Jake

26. května 2014 v 20:20 | Austin153 |  Moje Komiksy*o*
Chceli by ste vedieť o Jakeovy? Tu sú hlavné informácie!
Ak chcete o Jakeovy vedieť viac, pýtajte sa v komentároch.


Meno: Jake
Priezvisko: Johnson
Vek: 18
Narodenie: 16.5.1996
Pohlavie: Muž
Obľúbené jedlo: Pizza
Obľúbené pitie: Cola
Najkamarát: Brad
Povaha: Milá, vtipná
Obľúbené zviera: Pes
Povolanie: Študent
Telefón: Nepoviem!!!
Vozidlo: Auto
IQ: 89%
Mama: Julia Johnsonová
Otec: Georg Johnson
Zadaný: Zatiaľ nie:)
Status: Som v škole. Ideme písať test. Brad sa neučil a zase odpisuje. Ako rád by som to povedal učiteľovi, dosť ma to otravuje, ale Brad je môj kamoš. Tak zatnem zuby a nevybuchnem keď so mnou dostane jednotku:)

Škola po zásahu:)

25. května 2014 v 16:45 | Austin153 |  Môj Život :"D
Práve sa skončila poviedka Skončíme Spolu. Ak ste si všimli, prestal som dávať komiksy každú stredu, poviedku Hazardencia každý piatok a Záhadná škola... to ani nehovorím. Mám veľa povinností. A vo voľnom čase sem píšem poviedky a hlavne kreslím komiksy na druhom bloguUsmívající se
Zase rozbehnem Hazardenciu, ale o komiksoch musíte rozhodnúť vy. Hlasujte v ankete:)
Ale tento článok je o niečom úplne inom. Úplne inom...
Predstavte si, že sa učíte biológiu. Učiteľ vám ukazuje nejakú dážďovku v podobe bejzbalovej pálky a zrazu PRÁSK. Počujete z vestibulu prasknutie skla. Učiteľ sa tam rozbehol a keď to uvidel, usmial sa.
Vonká na telesnej hádzali kriketkou. Stále nemôžem pochopiť ako sa mohli trafiť do skla vo vestibule. Boli rovno vedľa a hádzali do diaľky. No... Celá trieda sa začala smiať a utekali k dverám. To bolo niečoSmějící se


Áno, takto to vyzeralo vznútra. A takto z vonkaxD


Skôr som mal šťastie, že ma nikto neprichytil pri foteníMrkající


Skončíme Spolu - Diel 9.

19. května 2014 v 16:00 | Austin153 |  Skončíme Spolu
Okey:) Je tu posledný diel. Chcem k tomu ešte povedať, že ak sa vám príbeh páčil, hlasujte v ankete či mám pokračovať. Prosím, nehlasujte viac krát ako jeden. 8 hlasov sa možno niekedy pozbiera, aj keď možno nie. Aspoň tí, čo hlasovali, viem, že im sa to páčiloSmějící se
Tak si užite POSLEDNÝ DIEL:)

Dobre, je to trochu šialené. Ideme do Stockfieldu v čase, kedy môže hocikedy vybuchnúť tá bomba. Benny nás čaká na stanici. Ešte keď sme nasadali do auta, vyzeralo všetko svetle. Však teraz zisťujem, že to bude oveľa horšie ako som čakal. Sotva sme opustili GraceVillage, dedinu starkého už máme problém. Je príšerná dopravná zápcha.
Je príšerné ako sa my zmenil život v sekunde. Ešte pred 11. hodinami som mal krásny bezstarostný život. Ako som sa dozvedel, čo hrozý mestu, všetko sa zvrtlo. Sklamanie, že sme im nevzali ten spínač, bolo príšerné. Byť pri starkynom úmrtí a ďalší nezvládateľný strach o kamaráta, ktorého poznáte od škôlky... Nie! Neprídem aj oňho!
"Tadiaľto sa nedostaneme," povedal strýko.
"Tam pri lese je cestička."
Je to skôr taký chodník autom ním doteraz nikto nešiel... Doteraz. "Múdre," pochválil ma dedko. Odpoveď ma zaskočila. Rodičia by takto neriskovali. Vidno, že je správny chlap.
Cesta trochu hádzala. Cítim, ako ma oblieva pot. Ruky sa mi trasú. Nech už sme späť.
Auto skákalo, vyzeralo to akoby sme už mali padnúť. CRRRRRRRRRRRRRRRRRN CRRRRRRRRRRRRRRRRN
Ani som si nevšimol, že mám mobil. Mama. Čo chce? Mám zdvihnúť?
"Ryan!??" Mobil si držím pri uchu. "Ano mami?"
"Kde ste?"
"Nooooo... Práve ideme-"
Auto asi narazilo na veľký kameň, lebo strašne poskočilo až som sa buchol hlavou o strop. Mobil mi vyletel z ruky von oknom.
"Všetko v poriadku?" pýta sa starký.
Práve som sa prebral zo šoku. Mamu to muselo veľmi vystrašiť, Je to príšerný pocit, keď sa o vás niekto strašne bojí, tak strašne až ide umrieť od strachu a vy ste v poriadku. V poriadku ako sa to vezme. "Nie, nič sa nedeje."
A už sme na stanici. Auto zastalo. "Čo sa deje?"
"Nejde naštartovať, asi sa pri tom trasení poškodil motor." ČOŽE?!? Ako sa dostaneme z mesta?
Keby sme vlastne bežali, ešte by sme to mohli stihnúť. Vystúpili sme z auta a pozerali kde je Benny. Stál tam! Rozbehli sme sa za ním. "RYAN!"
Nikdy som nebol tak rád, že ho vidím. "Bomba o chvíľu vybuchne! Musíme sa odtiaľto dostať!"
Nevedel som ako mu to mám povedať. "Noooo...." ale k veci! "Auto sa pokazilo! Musíme ísť..."
Zrazu sme počuli z centra praskanie a vybuchovanie. Nie... Nestihli sme to...
Myslel som len na to ako nás zachrániť, ani som si nestihol pripustiť, že sa nám to ani nemusí podariť.
Čo už môžeme teraz robiť? Chytili sme sa za ruky a pozerali na západ slnka a na výhľad na mesto.
Môžem povedať už len toľko... že som rád, že sme skončili spolu................

Keď mi bolo 5

16. května 2014 v 18:35 | Austin153 |  Téma týždňa
Boli to pekné časy. Teda, určite si to všetko nepamätám, ale viem, že som nebýval za pc ako dnešné deti. Fakt, môj brat je od troch rokov za pc, znie to možno neuveriteľne, ale je to tak. Vždy som chodieval von za kamarátmi a keď vidím svojho brata zavretého v izbe so zatiahnutými závesmi, keď vonká svieti slnko, povedzte, koho by to nenahnevalo?
Samozrejme aj ja bývam občas za pc, ale len keď kreslím komixy, alebo píšem poviedky.
Mám dvoch bratov a predstavte si aký sú na tom pc závislí, nie je to nič iné iba minecraft atd. Byť najstatším nie je vždycky jednoduché. Ja som to mal vždy ťažšie.Od šiestich rokov pomáham v domácnosti a vysávam. Oni? Nič. Vraj sú malí. Malí?!? Sú len o tri roky mladší! Ohhhhh-_-
Prvé čo ráno od nich počujem je: môžem hrať? Asi som teraz odbočil od témy, ale neviem čo k tomu ešte dodať. Ja to mám proste ťažké, naviac keď sa ešte musím starať o ročnú sestru...

Bonus k téme:)
Obrázok, ktorý vystihuje dnešnú mládež:)


Skončime Spolu - Diel 8.

16. května 2014 v 16:00 | Austin153 |  Skončíme Spolu
Som tu. Zvládol som to do hodiny. Vstúpil som do záhrady, tu to vyzeralo normálne, ale bolo tu nejak ticho. Musíme sa odsťahovať aj od tiaľto. Sme len 13 kilometrov od Stockfieldu a v správach dávali, že to bude explózia, ktorá zničí Stockfield a všetko, čo bude v okolí. Doma v kuchyni na mňa čakal starký. Plakal... Prečo? Starkého som nikdy nevidel plakať.
"Starký?" začal som opatrne. "Čo sa stalo?"
Myslel som, že ma nepočul, ale o chvíľu zareagoval. "Starká... Starká..."
Pozrel sa na mňa so slzami v očiach, vedel som, že je zle.
"Volali policajti... Starká bola na moste, ktorý vybuchol..."
Vtedy, akoby mi srdce prerazil meč. Za to môžem ja! Len ja! Snažím sa niekomu pomôcť a vždy to len zhorším. Od toho momentu som sa začal nenávidieť. Utiekol som na pôjd a zavrel som dvere. Sadol som si do kúta a zmyslel si, že sa odtiaľto nikdy nepohnem...
Vybavili sa mi všetky spomienky s ňou, ako sme spolu varili, ako som jej natrhal kvety, ako sme spolu išli na výlet, vždy mi robila úžasné zemiaky, bola na mňa vždy milá... Je preč. Dúfal som, že vzlyky nebude starký počuť, ale už mi to je jedno. Všetko mi je jedno. Strávil som tam ďalšiu hodinu. Až keď som sa vzpamätal...
Smieril som sa s tým a pokúsim sa na to nemyslieť, aspoň nie teraz. Zrazu som pocítil hnev. Strašný hnev, na tú partu, ktorá tú bombu uložila. A na seba. Keby som nebol vtedy nebol v šoku, že som ten spínač hodil, mohol som ešte zachrániť mesto. Teraz je však oveľa dôležitejšie, aby sme odiaľko vypadli. Nenechám žiaľ, aby si so mnou mával ako chcel. Prežijeme, áno!
Vyskočil som z pôjdy a zišiel som za starkým."Prepáč mi, ako som sa choval, viem aké je to pre teba ťažké a ja ti to vôbec neuľahčujem."
"To nič. Teraz mi pomôž dobaliť, ber veci, ktoré sa zídu, aj na predaj."
Začal som pomáhať, práca, konečne som sa odreagoval. Zavolám rodičom. Vytiahol som mobil v kontaktoch som hľadal mamu. Ako som prebiehal zoznam, všimol som si Bennyho číslo. BENNY!!!! Nie! Ráno v obchode mi spomínal, že jeho rodičia odišli a vrátia sa o pár dní. To znamená, že nevideli správy a nevracajú sa po neho! Musíme ho zachrániť!
V tom momente som sa rozbehol za starkým...

Ďalší diel už 19. mája

Skončíme Spolu - Diel 7.

14. května 2014 v 16:00 | Austin153 |  Skončíme Spolu
Bežím. Nejde len o môj život, ale aj o životy celého mesta. Asi som to nemal robiť. Pozriem vedľa seba. Je tu som mňou plno jačúcich ľudí, ktorý sa snažia zachrániť. Pichá ma v boku. Slzy mám na kraji. Všetko je presne ako v tom sne. Niesom zmyslov zbavený, mám na to dôvod. Spomenul som si, že Petra nemala kľúče od bytu. Volala mi. Býva spolu s mamou v jednom paneláku. Našli ho až teraz a nutne potrebujú pomoc s balením vecí. Pretože starká mala prísť pred hodinou a mám ešte pár hodín, vraciam sa aby som im pomohol. Keď som tam konečne prišiel, zazvonil som na zvonček. Na zemi som si všimol Petrin mobil. Bol totálne roztrieskaný na kúsky. Po piatich minútach, čo mi neotvorili mi došlo, že idem neskoro. Asi sa rozhodli, že ich život je dôležitejší a utiekli kým mali čas. Petra mi asi nezavolala, pretože sa jej pri tých zhonoch rozbil mobil.
Je deväť hodín. Presne na to, aby som prišiel ku starkej. Vydal som sa na cestu, bežal som plnou rýchlosťou ako som vedel. Bola dopravná nehoda, ďalšia a ďalšia. Veľká kolóna. Snažil som sa pre vlastnú bezpečnosť brzdiť, ale nohy ma nepočúvali. Robili si čo chceli. To zo mňa hovoril ten strach. Zrazu som uvidel chlapa zaseknutého v aute. Potreboval pomoc. Musím zastaviť. Chytil som sa nákladiaka a chvíľu chytal dych. Rozbehol som sa za mužom. Pri aute bol rozliaty benzín a druhé auto z ktorého tiekol začalo horieť. Presne viem, čo bude ak mu v sekunde nepomôžem. "Pane! Pomôžem vám! Dajte mi ruku!"
"Chlapče je to tu nebezpečné! Uteč!"
"Nenechám vás tu!"
Celou silou som mu búchal do auta. Kopal som do toho plnou silou. Benzín začal horieť. Pomaly sa oheň približoval k nám. Dal som do toho viac sily.
"Chlapče, uteč kým môžeš!" už som mu neodpovedal. Dvere sa rozpadli. Sláva! Už som ho chcel potiahnuť za ruku...
Jediné čo si pamätám je výbuch. Výbuch pri ktorom som odletel od auta, výbuch pri ktorom zomrel ten muž...
Všetko ma bolelo, cez to som natiahol krk. Začali horieť stromy, a most pri ktorom sa to odohral sa prepadol. Aj s tými ľudmi, čo na ňom boli. Je mi na nič. Najradšej by som tu ostal ležať a ani raz sa nepohol, najradšej by som čakal na smrť. Vtedy som pomyslel na rodičov a hneď som sa postavil. Nevšímal som si tú bolesť. Urobím to... Aspoň pre nich. Nechcem, aby kôli mne smútili, som ich jediný syn.
Pobral som sa ku starkej. Ten pocit neprajem nikomu. Som úbožiak... Nedokázal som zobrať ten spínač na bombu a zachrániť mesto, nedokázal som pomôcť kamoške, nedokázal som zachrániť toho chlapa... Som úbožiak.........

Ďalší diel 16. mája

Potatoes 3 - Čierno-bielo

12. května 2014 v 20:20 | Austin153 |  Moje Komiksy*o*
V tomto diely bude náš komiks čierno-bielo:D