Kapitola 1. - Nový rekord

6. března 2015 v 23:12 | Austin153
Áno:) už je to raz tak. Opäť nová poviedka:D Keď tak mi napíšte či mám pokračovaťUsmívající se

A to je koniec. Viac mi už naozaj netreba. Dočítal som celú knihu, ale ďalej som sa nedostal. Soňa vravela, že vraj ma to chytí a nebudem sa môcť od toho nijako odtrhnúť. Myslel som, že to len začiatok je o ničom, že sa to ďalej rozbehne. Ibaže do polovice som okrem zamilovaných scén nenašiel nič čo by ma zaujalo. A tak som postupne prečítal celú knihu s tým, že zvrat sa stane vo finále. A teraz je tu veľkými písmenami napísané: KONIEC a doteraz sa nič nestalo. Soňa ma naozaj dobre oklamala. Až teraz mi došlo, že ma donútila čítať jednu z tých jej zamilovaných príbehov.


Zavriem knihu a ešte raz si pozriem obálku. Zraniteľný upír. Pche. Precítený román o láske človeka k upírovi pre dospievajúce dievčatá. Ako to, že som si to predtým nevšimol? Vlastne to nie je prvý krát, čo ma Soňa takto ogabala. Minulý rok ma pozvala do kina na Amazing Spidermana, čo ma prekvapilo, pretože ona takéto akčné filmy nemusí. Takže som prišiel včas pred kino a zistil som, že v ten deň Amazing Spiderman nejde. Ibaže Soni to nevadilo, vraj keď sme už tu, mohli by sme ísť na Twilight. Jasne som jej naznačil že ani náhodou, ale lístky boli už kúpené. Zvláštne, však?
Poobzeral som sa po knižnici. Je to moja najobľúbenejšia miestnosť v dome, kde mám kľud a pokoj a nikto ma nevyrušuje. Nie je práve veľká, pretože sa nachádza na pôjde (a ten fakt nie je nič extra). Je tu zopár kníh, ktoré som ešte neprečítal, ale vďaka Soninej knihe sa ich určite ani nedotknem najbližších pár mesiacov. Otvorím posuvné dvere a pozriem sa na rebrík. Nie je moc vysoko, ale ja to aj tak vždy skočím. Nemôžem si pomôcť, nikdy neleziem po rebríku. Samozrejme, že mama je z toho na nervy. Neraz ma napomínala nech zleziem po rebríku ako normálny človek. Cez to sa však rozbehnem a... zastavím sa rovno pri dverách. Pod dverami pri rebríku stojí sestra. Neviem odkedy a ako dlho tam stojí, ale neriešim to. Určite našla toho pavúka, ktorého som jej dal do postele. Kedže nepatrím medzi ľudí, ktorí sa ich boja, naopak ich obľubujem, tak to nebol problém.
"Na to ani nemysli," povie mi. Vtedy si uvedomím prečo tak rád skáčem z knižnice. Barbora má izbu pod obývačkou - teda pod miestom môjho dopadu - a strašne ju štve keď sa jej zrazu otriasa strop. Áno, aj pre to.
Raz sme pohádali (teraz je jedno prečo) a keď si myslela, že z toho vyšla ako víťaz, ozvalo sa hlasité BUM BUM BUM BUM BUM. Presne tak, skákal som a liezol po rebríku a snažil sa robiť hluk. Barbore o necelých päť minút praskli nervy a prišla hore. Začala na mňa kričať, dokonca došlo aj ku bitke. Bolo to už riadne dávno, ale niektoré veci sa stále nezmenili. Napríklad moje rekordy v skákaní, alebo postoj ku sestre. Bola to jedna z najhorších hádiek. Najhoršia bola... ale načo by som vám to hovoril. Spomeniem to možno neskôr.
"Koľko krát som ti hovorila, aby si s tým prestal?"
"Ako dlho tu stojíš, aby si mi to povedala?" odvrknem tým istým tónom ako ona.
Ešte raz na mňa fľochne pohľadom, otočí sa a pri dverách povie: "Večera je na stole."
Keď konečne odíde, dotackám sa na druhú stranu knižnice, rozbehnem sa a pri posuvných dverách sa odrazím. Knihu stále zvieram v ruke, lebo zajtra sa so Soňou budem musieť vážne porozprávať. Nič proti jej vkusu, ale väčšiu blbosť som nečítal.
BUM!
Zdvihnem hlavu. Označenie môjho najdlhšieho skoku nie je predo mnou. (Zaznačil som si na zem ako som najďalej doskočil.) No tak moment, ak nie je predo mnou, tak...

"SUPER!" skríknem. "NOVÝ REKORD!!"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ada ada | 9. března 2015 v 18:23 | Reagovat

Nemůžu se dočkat pokračování, je to vážně skvělý :-)  :-)  :-)

2 Bogardanka Bogardanka | 11. března 2015 v 19:52 | Reagovat

Zaujímavý mladistvý príbeh :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama