Svojej fantázii už nepodľahnem 1/2

31. března 2015 v 22:53 | Austin153 |  Moje poviedky
Opäť som sa rozhodol napísať len takú kratšiu poviedku. Tentokrát o chlapcovi, ktorý bojuje s vlastnou prestavivosťou...
Odmalička som mal väčšiu fantáziu než ostatný. Mával som divoké sny kedy moja fantázia dosahovala kritických bodov. Rodičia si určite mysleli, že so mnou niečo nie je v poriadku, keď som hovoril o nadzvukových slimákoch, lietajúcich opiciach, rozprávajúcich ceruzkách a oveľa viac nenormálnych veciach. Raz som dokonca prehováral kamarátov, že im ponožky kradnú ponožkoví gnómovia. V škole mi to tiež dobrú reputáciu neurobilo. Našiel som si len jedného kamaráta, ktorému to pripadá super. Ale mne sa to čím ďalej tým viac vymyká z rúk. Vrcholom bolo, keď som na telesnej odmietal skákať cez kozu. Vlastne to nebola koza - obria zubatá beštia, ktorá čakala kým si na mne zgustne. Bohužiaľ, mám pocit, že ani priateľstvo s Martinom mi dlho nevydrží. Veď ho aj chápem, kto by sa chcel priateliť s niekým, kto sa bojí obyčajnej kozy, či skríň, pretože by vás vcucla, že?


Pozriem von oknom, veľmi rád by som sa chcel ísť baviť von. Vedľa je taký starý dub, ktorý si pamätá dobu, kedy ešte neboli telefóny alebo počítače. Je veľmi zaujímavé počúvať ho ako to tu vyzeralo za čias môjho prapradedka. Bohužiaľ dnes tak skoro asi von nepôjdem. Máme napísať nejakú poviedku. Normálny človek, by teraz asi premýšľal o čom by to bolo, no poviem to ešte raz - ja nie som normálny. Mám milión nápadov, ale neviem si vybrať. Sedím tu už cez dve hodiny, zadnicu mám celú presedenú. Položím si hlavu na stôl - z číreho zúfalstva. Zavriem oči. Už to všetko vidím, čo si ale vybrať?? "Napíš o chlapcovi, ktorý má kúzelnú ceruzku, ktorá zachráni svet," ozval sa hlas z peračníka. "Jasné. A hlavná postava budeš ty." Peračník sa otvoril a vyskočila z neho ceruzka. "Dobre, ja ju napíšem za teba."
Už som jej chcel povedať, že sama písať ani kresliť nedokáže, ale to už čmárala po písanke. Typický Bob. Nebolo to prvýkrát, čo chcel aby sa niečo točilo okolo neho. Vtom z peračníka vyskočila aj Guma a zahnala sa po Bobovi. "Nečarbi mu po písanke!" "Ale veď píšem, nevidíš?" "Samozrejme. Tvoje písmo vyzerá ako čarbanica dvojročného dieťaťa," a začala gumovať.

Vtom som na stole pocítil otrasy. Triasol sa celý dom. Bob sa očividne Gumy zľakol "Dobre! Dobre! Prestanem!" Vyzrel som z okna. Po ulici pochodovala nejaká armáda. Nebola to ale obyčajná armáda. Klobúky mali veľké aspoň meter, topánky dlhé, v rukách zvierali štetce a vlastne celý boli maličký ako škôlkari. Nos nemali a na každom klobúku bola deviatka. Vyzerali akoby pred niečím utekali. Písacie potreby sa na stole stále hádali, tak som sa rozhodol, že napriek nedokončenej poviedke sa pôjdem pozrieť von. To čo som uvidel prekonalo všetky moje divoké sny. Na oblohe lietali opice, po zemi sa plazili mačky - napol hady, po lúke sa kentauri hrali naháňačku, jednorožce sa vznášali tesne pri domoch a zanechávali za sebou dúhu. Popri nohách mi prefrčal slimák a vietor, mi naznačil, že je čas aby sme si zalietali. Naozaj, tomuto vetru som dal meno Okrídlená víchrica. Totálny úlet! Oblohu preťal laser, ktorý vystrelil z paže obrieho robota. Vykročil som na ulicu, kadiaľ prebehlo pár gnómov s ponožkami. Všetko vyzeralo tak úžasne. Cez to som mal, nejaký divný pocit. Po chrbte mi prebehol mráz. Ochladilo sa. Vojaci utekali smerom ku škôlke môjho brata. Nechcel som tu ostať, tak som si zbehol po trisko-korčule na ktorých som ju v minulom sne celú preskočil. Naštartovať ich nebolo ťažké, oveľa ťažšie bolo ich ovládať. V tej rýchlosti som nedokázal vybrať odbočku a vrútil sa rovno do kríkov. Načo korčule, keď môžem ísť peši napadlo ma. Zložím si korčule. Ako náhle som položil na zem aj druhú, obe sa sami naštartovali a odfujazdili bezo mňa. Aj tak som už bol pri škôlke. Tam - kde by mali byť preliezačky bola armáda a dohadovali sa na bojovom pláne. Usúdil som to z toho, že ich veliteľ predvádzal zvláštne gestá a vrieskal po nich až mu išlo hrdlo zodrať. Nad škôlkou sa objavil jednorožec s dúhou, ktorý sa k tejto situácii vôbec nehodil. Nechápem, prečo by mali viesť nejakú vojnu, proti čomu? Celé mesto bolo pokojné a krásne. To som si myslel až do tejto chvíľe...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Boga Boga | 1. dubna 2015 v 23:00 | Reagovat

Totálne mimo :D Kedysi som niečo podobné veršovala :D

2 ada ada | 11. dubna 2015 v 23:01 | Reagovat

Hej, tak tohle je skvělý :-)  :-)  :-) Jednorožci, ponožkový gnómové (ty mě pobavili nejvíc, ještě spolu s tou kozou/nestvůrou :D ), kentauři a do toho vojáci, jsem zvědavá, jak to bude pokračovat....vážně :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama