Svojej fantázii už nepodľahnem 2/2

15. dubna 2015 v 16:45 | Austin153 |  Moje poviedky
Takže tu je pokračovanie:) Túto poviedku som dal aj na súťaž do školy, takže dúfam, že som ju napísal dobre:))

Vtom sa nad domami objavili obrysy veľkého tvora. Najprv som nemohol určiť kto to presne bol, ale pohľad na tri oči a chápadla ma prinútili si spomenúť na jeden z mojich ďalších divných snov. Bol to RadiOctopus. Obria chobotnica, ktorú postihla radioaktivita. Už ste niekedy videli obrovskú fľakatú chobotnicu, ktorá žere všetko čo sa jej dostane do cesty? Tipujem, že nie, ale ja áno. Armáda sa opäť rozbehla, tentoraz opačným smerom priamo na RadiOctopusa. Túžil som sa pridať ku nim, veď napokon, raz som ju už porazil. Aby ste boli v obraze - bolo to v tedy, keď som dostal z písomky za päť a rútil sa celý svet. Ako som ju porazil? Opravil som si ju, ale tentoraz to asi nepomôže. Stopol som si jednorožca, ktorý letel okolo a namieril som si to do parku. Počítal som s tým, že mi starý Dub poradí.


Mesto bol úplný chaos - a tým myslím väčší ako keď tu lietali tie opice. Dub bol hneď vedľa môjho domu. Keď som sa poďakoval jednorožcovi, rozbehol som sa za starým dubom. Bol tam kde vždy. Na strome mu viselo jediné jablko a ak mám pravdu povedať, nečudujem sa prečo. Bolo neuveriteľne plesnivé. "Pán Dub! Pán Dub!" pomaly otvoril oči a keď ma zbadal usmial sa. "Potrebujem vašu pomoc!" "Zober si to jablko! Rýchlo! Jedine to, Octopusa dokáže zastaviť!" Pozrel som sa na korunu Duba. Hľadal som na ňom nejaké jablko - iné ako to plesnivé. Bohužiaľ, on mal na mysli práve to. "Ale..." "Rýchlo!" Vybral som si z vrecka balík vreckoviek. Predsa to nezoberiem do ruky. "Naozaj ho to zastaví?" "To uvidíme, až keď k tomu dôjde." Modlil som sa aby to bol vtip. Nakoniec som ho odtrhol. Bolo mäkké a teplé.
Keď som vyšiel na ulicu z armády moc nezostalo. Pár vojakov pichalo obludu obrími štetcami do chápadiel. Nevedel som presne, čo mám robiť. Mám jej to hodiť do úst? Vtom momente som zacítil prijemný vánok. "Okrídlená víchrica!" To meno som mu nedal len tak, keď bol pri mne mohol som lietať. Od radosti som takmer rozpučil jablko, ale našťastie bolo odolnejšie ako vyzeralo. Vzniesol som sa ku Octopusovi a keď som sa ho chystal hodiť. Chytilo ma chápadlo. Zmocnila sa ma beznádej, keď vtom... Tak toto by ma nenapadlo. Bob stál na hlave chobotnice a zreval: "Nechaj nás!" Potom jej skočil do jedného z očí. Chápadlo ma hneď pustilo a napadlo ma, že nakoniec ceruzka predsa len zachráni svet. Teraz alebo nikdy, pomyslel som si hádzajúc jablka do úst vreštiacej beštie.


"NORMAN!" ozval sa hlas mami. "Už mám urobené úlohy?" V jednu chvíľu som sa pozeral na stenu, či som RadiOctopusa porazil a v druhú som sa posadil, a uvedomil si, že fantázia je zachránená. Môj pohľad padol na prázdny zošit s ceruzkou a gumou. Doteraz som nevedel, o čom mám písať, ale už viem čo bolo zdrojom všetkého toho zmätku. "Samozrejme, daj mi ešte hodinku." Mama opustila izbu a ja som sa pustil do písania. Neskôr asi zájdem za Martinom. Tento krát svojej fantázii nepodľahnem.
"Už nikdy viac," ozval sa hlas v mojej hlave. "Už nikdy."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama